( Poviedka)
Májové slnko zaklopkalo prvými lúčni na okno. Bol pondelok, a pán Richard by bol rád, keby jeho reštaurácia " Pochúťka" mala čo najväčší zisk. Dúfal, že dnes nebude mať srdcový záchvat, tak ako včera. Vyšiel na ulicu. Pred reštauráciou sedel na lavičke bezdomovec. Pozeral smutno na majiteľa reštaurácie. 
Pohľad pána Richarda na jeho skvelú reštauráciu ho vždy naplnil radosťou. Ale …" No teda! Záhradka pred reštauráciou je plná buriny!" - zamyslel sa, a po krátkej úvahe sa rozhodol, že s tým niečo urobí. Lenže bol už starší... a aj so srdcom má problémy. Keby mal pomoc... Pozrel na ulicu. Na ulici bol len ten bezdomovec, čo spal celú noc na lavičke.
"Hej ty! ... Chceš si niečo zarobiť?" - zavolal na bezdomovca.
"Áno, samozrejme... Rád vám pomôžem!" - vyskočil od radosti bezdomovec, a hneď prešiel a podišiel ku pánovi Richardovi.
"Donesiem ti sekeru, hrable a lopatu. Vyčistíš mi záhradku pred reštauráciou, a ja ti dám, čo je spravodlivé. Dobre?" 
"Dobre, dobre, len už doneste to náradie, śéfko!" Pán Richard za chvíľu doniesol náčinie a išiel skontrolovať kuchárov v kuchyni. Bezdomovec sa pustil do práce, a keďže záhrada bola celá zarastená od buriny a kríkov, nebolo ľahké túto prácu robiť. Z kuchyne sa šírili príjemné vône, ktoré ešte viac poháňali usilovného pracovníka v záhrade. Za chvíľu prišiel pán Richard, aby skontroloval, ako ide práca pri čistení záhradky. Bezdomovec dúfal, že bude mať dnes obed, a s nádejou hľadel na majiteľa reštaurácie.
"No , vidím, že pracuješ! Dobre , dobre... Potom ti dám, čo je spravodlivé." - sľuboval pán Richard a odišiel do kuchyne.. Bezdomovec len prehltol naprázdno, a s nádejou pokračoval v práci. 
Pán Richard sa vrátil do svojej kuchyne, a začal rozmýšľať, čo by asi dal bezdomovcovi za čistenie záhradky pred reštauráciou. Bol veľký obchodník. Špekuloval, ako to mal vo zvyku. Zrak mu padol na sandále v kúte. 
"To by azda mohlo byť dosť za prácu... Veď tá robota nebola veľmi kvalifikovaná... Trhať burinu, sekať kríčky...Na to nepotrebuje školy!... Dám mu tie sandále! Síce sú trochu obnosené, ale ... Môže byť vďačný aj za ne!" - hútal, hútal pán Richard. Bolo už neskoré popoludnie, keď bezdomovec skončil s prácou. Všetka burina bola na kope v kúte záhradky. Na druhej kope boli vyrúbané kríky. Záhradka bola vyčistená a pohrabaná. Bezdomovec spokojne sedel na lavičke pred reštauráciou. Čakal na spravodlivú odmenu za prácu. 
"Vidím, že si sa snažil. Záhradka je pekne vyčistená. No, dám ti teda, čo je spravodlivé, ako sme sa dohodli. Tu máš ..." - a podal bezdomovcovi pár pekných, ale obnosených sandálov. 
" Ale šéfko! To je veľmi málo! Vy ste povedali, že mi dáte , čo je spravodlivé! Dva sandále za deň tvrdej práce v záhrade? To je spravodlivé?..." - sklamane a hlasno ohodnotil bezdomovec svoju odmenu.
"Nepáči sa ti? Ja ti dávam pekné sandále, a ty si nevďačný?..." Takto a podobne sa rozčuľoval majiteľ reštaurácie. Zrazu pocítil bolesť pri srdci. " Ty nevďačník! Ešte ma bude kvôli tebe bolieť moje choré srdce!... 
Prac sa!..."
"Vy máte naozaj choré srdce..." povedal sklamane bezdomovec, zobral svoj batoh, a išiel ku kostolu. S nádejou, že mu po omši vychádzajúci veriaci dajú nejakú almužnu aspoň na večeru.