( Poviedka)
Cesta pokojne ubiehala a tak si Anna predstavovala, ako sa zvíta so svojím otcom, ktorého išla navštíviť do neďalekého penziónu. Veľmi tešila na stretnutie. Zrazu motor jej červeného Volkswagenu zmĺkol. Anna ešte stihla zabočiť na krajnicu cesty. Vystúpila z auta, aby pozrela pod kapotu na motor. Hromada železa v aute jej nič nehovorila, a tak zostala úplne bezradná. " Čo teraz? Stihnem ešte navštíviť otca?" pýtala sa sama seba. Baterku v mobile mala vypálenú. Modlila sa v duchu k Dobrému Pánu Bohu: "Dobrý Bože, prosím, pomôž mi! Už týždeň som nebola s otcom. Iste ma čaká..." Stála bezradne pri aute. Dúfala, že jej niekto pomôže.
Z opačnej strany sa blížila modrá dodávka. Jej vodič zbadal na ceste odstavené auto a pri ňom bezradnú Annu. Zastavil pri kraji, vystúpil, poobzeral sa okolo, a podišiel ku Anne. "Dobrý deň! Máte nejaký problém?" zdvorilo sa spýtal. Jeho čierne kučeravé vlasy a modré oči boli pre Annu ako zjavenie. Na hrudi mal na montérkach vizitku na ktorej stálo: "Firma FLESH. Marek Majster - vedúci" Anna pozrela na svoje auto: "Dobrý deň! Auto mi nechce ísť, a ja tomu nerozumiem." Muž sa na ňu pozornejšie zahľadel. Zdala sa mu známa. "Som automechanik. Môžem sa na to pozrieť," povedal, a išiel skontrolovať či má auto dostatok benzínu, a dobré batérie. Stále sa za ňou obzeral. Popritom opravoval auto.
"Kam máte zamierené?"
"Za mojím otcom do penziónu Ruža."
"Tam to poznám, aj môj otec je tam. Možno ho poznáte - Matúš Majster sa volá." 
"Môj otec sa volá Ján Furman."
"Tak - toho poznám... Často hrajú s mojím otcom šachy. Zdá sa mi, že ste mi známa. Váš otec bol náš dorastový lekár na základnej škole... Už viem odkiaľ Vás poznám! To blonďaté hnedooké dievčatko, čo chodilo do ambulancie ku svojmu otcovi... Vy ste dcéra pána Furmana! Anna Furmanová! Ak ste si odvtedy nezmenili meno. Dovoľte, aby som sa prestavil: Volám sa... " 
"Marek Majster - máte to napísané na vizitke. Teší ma! Meno som si nezmenila. Volajte ma Anka!" Podali si ruky. "Som rád, že sme sa stretli, Anka!" Marek ešte niečo riešil v motore. Zatvoril kapotu a podišiel k Anne. "Teraz by to malo byť hotové. Skúste naštartovať." Pozerali na seba. Preskočila iskra... Ozval sa štartér. Usmiali sa na seba, a motor spustil svoju serenádu. 
"To auto je opravené, ale len provizórne. Slečna Anka, mám autoservis "Flesh" pri rieke za mestom. Vaše auto pôjde normálne len dočasne. Nie je to celkom bezpečné. Preto by ste mali navštíviť môj autoservis, aby som sa Vášho motorového tátoša lepšie pozrel a dokončil opravu. 
A ak sa nenahneváte, rád by som Vás potom pozval na kávu. V malej kaviarni pri našom autoservise. Môže byť?" Anka sa usmiala: "Veľmi rada. Na káve som nebola už dva týždne. Mám veľa roboty v ambulancii. Skoro ako môj otec. Ja som detská lekárka. Ak máte deti, môžete ich poslať ku mne."
"Ďakujem. Ste veľmi milá. Ale ja som ešte bez detí. Moja firma je mi zatiaľ ako moja manželka.... Inú nemám." Usmial sa. Muž ešte dodal:
"A keď pozriete otecka, príďte hneď potom do môjho autoservisu. Budem dnes vo firme ešte dlho, lebo preberám nové zásoby. A Vaše auto ešte dnes pozriem a dokončím opravu. Malo by vydržať." Anka nasadla do auta. "Teším sa na naše stretnutie! Tak zatiaľ dovidenia!"
"Pekný deň Vám prajem, slečna Anka! Aj ja sa teším na stretnutie!" Anka zaradila rýchlosť, a jej červený Volkswagen sa o chvíľu strácal v diaľke.