( Poviedka )
    Tak predsa!... Je to pravda. Aj lekár jej to potvrdil, pomyslela si Sára, keď opúšťala polikliniku. Práve teraz! Od detstva chcela byť inžinierkou ekonómie. Lákal ju zahraničný obchod. Lietať lietadlom do ďalekých krajín, poznať mnohých šikovných ľudí, vidieť známe svetové metropoly. Spolužiačky z gymnázia by jej závideli, keby im rozprávala svoje zážitky zo svojich ciest po svete. Aj platy ekonomických inžinierov - manažérov podnikov sú vysoké. Svojho Alexa má veľmi rada. Pred rokom skončil čínsky jazyk na vysokej škole. Mohol by cestovať s ňou ako tlmočník do Ázie. Škola bola pre Sáru náročná, veď študovala zahraničný obchod. Na budúci rok bude mať štátnice. A potom... Cesty po svete! To mala teraz celkom na dosah ruky, ale je to ohrozené! Potrebovala by aspoň dva roky, kým by sa to trochu upokojilo. Ale ani potom by veľkú kariéru robiť nemohla. Myšlienky sa hnali v hlave sem a tam počas celej cesty domov. Išla pešo, nebývali ďaleko od polikliniky. 
Do ticha bytu sa ozvali kľúče v zámku. Magdaléna precitne z driemot. 
,,Ahoj mama! Máme ešte niečo z kávy?" povedala Sára a hodila kľúče na stolík. 
,,Čo sa stalo? Veď by si mala byť teraz na prednáškach!"
Sára sa okúňa. ,,Stala sa taká vec... Som v tom!.. Nedali sme si pozor 
s Alexom. Teraz čakám dieťa. Neviem, ako dokončím školu. Na budúci rok budú štátnice. Tú ekonomickú školu by som rada dokončila. Po celý čas snívam, že dokončím vysokú školu." Naliala si šálku kávy. "Dám to preč! Dnes to nie je problém. Naši lekári sú šikovní..."
Magdaléna spozornie. 

,,Musím Ti niečo prezradiť... Ja som bola v podobnej situácii. Keď som pracovala, ako mladá poslankyňa nášho parlamentu, spoznala som tvojho otca, ktorý už nie je medzi nami. Mala som pred sebou sľubnú politickú kariéru. Mali sme sa radi s tvojím otcom, a aj nám sa stalo, čo sa stalo vám s Alexom. Vtedy sa v parlamente prerokovávali zákony. Tak ako dnes. Bol medzi nimi aj zákon proti interrupciám. Mnohí poslanci váhali, veľa sa o tom diskutovalo. Uvažovala som o tej veci, veď sa to týkalo detí a matiek. Vtedy som riešila svoju nádejnú kariéru. Mohla som sa stať ministerkou. Dieťa by bol pre mňa problém. Ale moje srdce, svedomie a rozum mi jasne povedali, že ono za to nemôže. Prijatý zákon umelé potraty zakázal. A ja som prijala to, že moje dieťa má prednosť pred politickou kariérou. Dokonca som sa začala tešiť na moje prichádzajúce dieťa. Tak si sa potom narodila ty..."
Sára so široko otvorenými očami pozerala na mamu. Zákon proti umelým potratom jej pomohol zachrániť život! Teraz sama rozhoduje o živote svojho dieťaťa...
"Ale veď je to moje telo! Ja rozhodujem o mojom tele!" 
,,Dobre vieš, že som lekárka. Poviem ti o tom viac: Počatím v tvojom lone začal nový život! Má už vlastnú DNA odlišnú od tvojej DNA a DNA tvojho priateľa Alexa! Je to už nový človek! Zamysli sa! Je to nový život." 
,,Ja si to ešte premyslím!" povedala Sára. Stále uvažovala o tejto veci. Jej kariéra a táto záležitosť ju znepokojovala. Mala tiež strach, že ju Alex kvôli dieťaťu opustí. Aj on mal veľké plány do života, a túlavé topánky. Túžil poznávať nové krajiny, chodiť s delegáciami na oficiálne návštevy. Prezradil jej pred nedávnom, že by chcel začať kariéru diplomata. Zavolala Alexovi, a dohodla s ním stretnutie na druhý deň. Stretli sa v kaviarni pri parlamente. Keď mu hovorila o tom, že čakajú spolu dieťa, len na ňu zmätene pozeral. Ale potom sa upokojil, a s pevným hlasom povedal: ,,To je vážna vec..." Dal si do kávy smotanu a cukor. Po chvíli ticha sa ozval: ,,Neboj sa, ja ti pomôžem - som chlap, a neujdem. Nenechám ťa v tom samu! Veď ťa mám rád! A na to dieťa sa teším!"
Sára dlho pozerala na Alexa. Niečo sa v nej zmenilo. 
,,A čo tvoja kariéra? Nebudeš ľutovať svoje rozhodnutie? Nebudeš mi vyčítať, že som ti ju zničila?"
,,To dieťa je aj moje dieťa. Je to naše dieťa! Plod našej lásky, nový človek! Kvôli kariére by som mu neublížil. Kariéra počká." 
Zahľadela sa na ulicu. Pred kaviarňou tlačila mladá mamička kočík. Za ňou cupotalo malé dievčatko. Malo hnedé kučeravé vlásky a veľké modré oči. Sára sa zamyslela. Na tvári jej zahral ľahký úsmev. 
,,Som rada, že ma máš rád, a že si charakter. Neutiekol si pred zodpoved-nosťou..." Sára sa upokojila. Už sa nebojí budúcnosti! Školu dokončí neskôr. Dá sa to. Mama mala pravdu! Nový život je viac než kariéra! Dopili kávu a rozlúčili sa. Sára išla domov. Mama čakala na ňu s večerou.
"Tak ako? Hovorila si o tom s Alexom? Ako si sa rozhodla?" 
"Alex ma nenechá samu. Má ma rád, a to dieťa chce. A ja nechcem zničiť nový život v mojom lone. Žena má byť darkyňou života, nie katom... To dieťa chceme!"
"Som rada, že si sa tak rozhodla. Ak by si išla na umelý potrat, svedomie by ťa trápilo celý život. Poznám viaceré také ženy. Išli na umelý potrat. Dali zabiť svoje dieťa. Teraz sú nešťastné. Ak sa to narodí, ja ti pomôžem. Nebudeš sama. Som len mladá dôchodkyňa, ale niečo ešte zvládnem...."
Čas uháňal. Medzi tým sa Sára s Alexom zobrali. Blížilo sa leto. Alex si našiel prácu v neďalekom mestečku vo vydavateľstve Azia, a každý deň dochádzal do nej autom, ktoré dostali od svokrovcov na svadbe.
Sárin pôrod sa blížil. Jedného dňa, keď pršalo, zazvonil na stole telefón.
Alex zdvihol slúchadlo, pozdravil a po chvíli povedal: ,,V poriadku, ešte dnes prídem." 
,,Čo je nové?" spýtala sa Sára. 
,,Vo vydavateľstve majú problém s prekladom novej čínskej prózy. Tie čínske znaky sú zložité, ani sa nečudujem. Musím tam zájsť autom." Obliekol sa, za chvíľu nasadol do auta, a vybral sa do práce. Premávka bola hustá a cesta šmykľavá. V jednej neprehľadnej zákrute dostal šmyk, zišiel z cesty a narazil do stromu. 
Alex sa ponoril do tmy. Okoloidúci vodiči zastavovali a chceli pomôcť. Jeden z nich zavolal záchranku, ktorá prišla veľmi rýchlo. Záchranári ho ošetrili, ale on bol stále v bezvedomí. Odviezli ho do nemocnice, a hneď 
aj operovali. Po ťažkej operácii dali Alexa do umelého spánku.
Na Sárinom stole zazvonil telefón. Zdvihla telefón. Ozval hlas jej známeho lekára, ktorý bol na ich svadbe. ,,Sára, žiaľ, musím ti povedať zlú správu. Alex je u nás. Mal veľkú nehodu. Museli ho operovať." 
,,A... Žije?" 
,,Žije, ale je teraz v umelom spánku." 
Sáre sa zatmilo pred očami, stratila vedomie, a pomaly sa zviezla na zem. 
,,Kto volal?" pribehla mama. ,,Sára, čo je s tebou? Sára!" Mama sa ju pokúšala prebrať, ale bezvýsledne. Zavolala sanitku, ktorá Sáru mneď zobrala do nemocnice. Nastali komplikácie. Sára začala rodiť. Ešte ten deň prebehol pôrod a narodilo sa zdravé dievčatko. Sára medzitým prišla k sebe. Dievčatku dala meno Terezka, ako sa už pred mesiacom dohodli s Alexom.Tešila sa, že má dcérku, ale stále myslela aj na neho. Z oddelenia intenzívnej starostlivosti, na ktorom ležal, jej stále odkazovali, že je v umelom spánku. Za niekoľko dní mala Sára ísť domov. Anna , jej spolbývajúca na izbe, si všimla ustarostenú Sárinu tvár.
,,Čo sa deje? Čo vás trápi? Pôrod prebehol v poriadku. Máte peknú dcérku, a vy ste nejaká posmutnelá. Čo sa stalo?"
,,Otec dievčatka, môj manžel Alex, je tu v nemocnici na ÁRO. Mal haváriu, vzlykla Sára. ,,Neviem, čo s ním bude. A čo bude s nami... Teraz je v umelom spánku."
,,To je vážne. Ale verím, že Dobrý Boh môže pomôcť. Mne pomáha. Modlím sa, a On mi často pomôže. Ak dovolíte, a chcete, môžeme sa spolu pomodliť. Je nádej, že Dobrý Boh vyslyší našu modlitbu."
,,Čo mám robiť? Dobre, skúsme to! Ako sa mám modliť?" 
,,Otčenáš viete?
,,Nie."
,,Tak vám pomôžem. Môžeme sa modliť aj vlastnými slovami..."
,,Dobre."
,,Milý Bože, ďakujeme ti za dobré dary, ktoré sme dostali v živote. Tebe patrí sláva, moc a vďaka, lebo okrem teba niet iného Boha, ktorý by sa o nás staral. Pozri na nás v našich trápeniach. Ty vidíš, aké máme problémy. Brat Alex mal haváriu, a teraz nie je pri vedomí. Prosíme ťa za neho a za jeho uzdravenie. Prosíme ťa, ukáž svoje milosrdenstvo, a daj Alexovi vyzdravieť, zachráň ho, aby sme ťa mohli chváliť, velebiť a ďakovať ti po celú večnosť." Anna sa ešte pomodlila Otčenáš a pridala poďakovanie: 
,,Ty si povedal, aby sme prosili s dôverou, a dostaneme, o čo prosíme. My veríme tvojim prisľúbeniam, lebo si verný a pravdivý. Ďakujeme ti za to, že vyslyšíš naše modlitby. Amen." V izbe nastalo ticho. Terezka pokojne spala. Večerné slnko farbilo izbu do zlatista. 
Sára sa upokojila. Chcela pozrieť Alexa. Ráno išla za svojím známym, doktorom, ktorý mal službu.
,,Prosím ťa, môžem ísť s maličkou za mojím manželom na ÁRO?"
,,Si v poriadku. Zajtra vás pustíme domov. Za manželom môžeš ísť."
Sára zobrala maličkú v perinke a išla za Alexom.
,,Už sme ho začali zobúdzať. Môžete ho pozrieť," povedala jej službukonajúca sestrička. Sára s maličkou prišla ku Alexovej posteli. Sadla si na stoličku a pozerala smutne na neho. Čo len s ňou bude? Čo ak Alex neprežije? Zostane s maličkou sama? 
,,Alex, prišla som ti ukázať našu dcérku. Ty nesmieš zomrieť! My ťa potrebujeme!..." Vzlykla.
Zrazu sa Alexove mihalnice slabo zatriasli. Otvoril oči. Usmial sa na nich. Sáru zaplavila radosť. ,,Vitaj! Sme tu! Ja ... a naša dcérka Terezka..."
Usmievali mlčky na seba. Len malá Terezka trochu mrnčala. Sú zachránení.