( Reportáž )
Domov. Miesto pohody. Miesto, kde môžete byť sami sebou.
Miesto, kde sa cítite dobre, uvoľnene. Kde môže aj duša pookriať. Najčastejšie je to jediné miesto na Zemi, v nejakom štáte, v nejakom meste... Jedinečný. A predsa možno mať aj dva domovy...

Moje zámery
Bol pekný slnečný deň, piatok 17. marca 2017. Už dlhší čas som mal zámer navštíviť v Bratislave dom Quo vadis. Viac krát som o ňom počul. Vedú ho kresťania – katolíci pre širokú verejnosť. Zamestnaní sú tam dobrovoľne a zadarmo. Pozrel som aj pomerne bohatú webovú stránku ustanovizne. Píše sa na nej, že dom Quo vadis je „domom“ v centre mesta, miestom stretania sa, kde sa môžete porozprávať s priateľmi a známymi, prípadne zoznámiť s novými ľuďmi, kresťanmi, ale i všetkými ľuďmi dobrej vôle. Tiež sa tam píše, že ich aktivity fungujú vďaka darom a dobrovoľ-ným príspevkom sympatizantov a návštevníkov, a istá časť prostriedkov pochádza z grantov. Hovorí sa, že je lepšie raz vidieť, ako sto krát počuť. Tak som sa rozhodol osobne navštíviť dom Quo vadis, a na vlastnej koži spoznať to, čomu sa možno hovorí „Genius loci“ domu Quo vadis. 

Cesta a príchod do Bratislavy
Na obed som nastúpil na vlak v Komárne. Spolu so mnou nastúpilo asi tridsať školopovinných detí. Aj so svojimi učiteľkami cestovali na nejakú súťaž. Cesta ubiehala pokojne, nehľadiac 
na veselý džavot školákov. Po dvoch hodinách príjemnej cesty som vystúpil na Hlavnej stanici v Bratislave. Ešte som chodil po meste, lebo som mal trochu času. Dom Quo vadis na Veternej ulici 1/1629 mali otvoriť o 15:00. Prišiel som asi o desať minút skôr. Tak som musel chvíľu čakať spolu s viacerými záujemcami. Aj keď bolo nepríjemne chladno. 

Náš vstup
O 15:00 sa dvere otvorili. Dom Quo vadis nás privítal útulným teplom a príjemnou hudbou. Začína to dobre. Barman a barmanky, všetci dobrovoľníci, v Cafe-tea-riu očakávali svojich prvých zákazníkov. Mal som chuť na dobrú kávu. Ostatní návštevníci sa rozišli po pomerne rozsiahlych priestoroch, 
v ktorých zvyčajne prebieha veľa rôznych akcií. V ponuke je veľké množstvo programov, klubových činností a akcií. Niektoré sú jednorázové, niektoré prebiehajú priebežne. Svedčia o tom mnohé letáky a oznámenia na vývesnej tabuli vo vnútri pri vstupných dverách do domu Quo vadis. Veľa letákov a plagátikov s bohatou ponukou je možné sledovať vo výklade pohľadom z ulice.

Kávu a čaj možné dostať aj zadarmo
Vnútri bolo príjemne a ja som si našiel jeden neobsadený stolík v Cafe-tea-riu. Zložil som svoje veci, a išiel som si objednať kávu k barovému pultu. Na moju otázku, že „ ...koľko platím?“ 
som dostal prekvapujúcu odpoveď: „...koľko dáte. Je to dobrovoľné.“ Odpovedala servírka-dobrovoľníčka a ukázala na malé okrúhle akvárium, v ktorom bola hrsť mincí rôznej hodnoty. Milé prekvapenie !... Pridal som niečo, sadol som si k vybranému stolu, a poobzeral som sa.

Stretnutie s knihou
V priestore Cafe-tea-ria bolo veľa políc s knihami duchovného zamerania. Keďže som milovník kníh, hneď som ich začal prezerať. Zaujala ma kniha „Veľké pravdy v malých príbehoch“ od kňaza Piera Lefébra. Vybral som ju z police. Pri polici bol nápis, ktorý mi oznamoval, že ak si chcem knihu požičať, treba dať zálohu 3,- Eurá. Keď knihu po dvoch týždňoch vrátim, zálohu mi dajú naspäť. Šikovné ! Kávu za dobrovoľný príspevok som dostal aj so smotanou. Otvoril som knihu... Vonku fúkal vietor, a na ulici sa preháňal mestský život a autá. V dome Quo vadis bolo útulne. Ako doma. Príjemne teplo, príjemná gospelová hudba a príjemní ľudia. Trochu znela ruština. Aj radostné: „Hellou!.. Hellou!..“ Chvíľu znel rozhovor v angličtine. Nerušili ma. Keď som kávu vypil, dostal som chuť na čaj. Sympatická mladá blondýnka mi ponúkla výber asi dvadsiatich druhov rôznych čajov pekne zabalených a uložených v drevených skrinkách. Tiež za dobrovoľný príspevok. Paráda! 

Malý prieskum
Chytila ma zvedavosť poznať aj iné priestory domu Qou vadis. Vybehol som po točitých schodoch na prvé poschodie, kde je prednášková sála. Tu prebiehajú prednášky, prezentácie a kultúrne vystúpenia v príjemne upravenom prostredí. Moderný interiér sľuboval príjemné strávenie času pri akciách. Na stene bol kríž.
Zišiel som dole a pozrel som výstavné priestory určené na výstavy výtvarného umenia. Práve prebiehala výstava vyšívaných obrazov. Všimol som si, že točité schody vedú aj do podzemia. Tam boli priestory na klubovú činnosť a stretávky spoločenstiev, či pre iné akcie. V rozsiahlej vstupnej miestnosti boli regály s knihami, ktoré útulné priestory zútulňovali ešte viac. Je zjavné, že v dome Quo vadis možno užitočne a príjemne stráviť čas, ako o tom svedčia názory návštevníkov, ktoré je možné prečítať si na webovej stránke domu Quo vadis. Píše sa tam, okrem mnohých iných, napríklad: „ Genius loci, ale i ochota milých ľudí, ktorí vypomáhali pri obsluhovaní ma oslovili, že svoje narodeniny by som strávila s blízkymi radšej vo vašich priestoroch, ako v salóniku klasickej reštaurácie. Mariana“ 
Vrátil som sa ku svojmu čaju a ku svojej rozčítanej knihe. V príjemnom prostredí som popíjal voňavý čaj, a čítal zaujímavé a poučné príbehy zo života a pre život. Kniha Piera Lefébra sa mi páčila. 

Zamyslenie
Život prináša mnohé otázky. Človek často hľadá nadčasové a stále platné odpovede. Kniha z domu Quo vadis mi pomohla k hlbšiemu zamysleniu, k zastaveniu sa, k vystúpeniu z virvaru života, ktorý sa valí na ulici v meste. Nielen to. Človek potrebuje vyššie hodnoty, naplnenie svojho života niečím hodnotným, niečím nadčasovým, čo dáva zmysel žitiu napriek každodenným ťažkostiam. Aj preto som rád, že je … Dom Quo vadis – oáza pokoja, plná milých ľudí. Tu majú pre mňa čas, čaj alebo kávu, milé slovo a teplo pre uzimeného pútnika všedného dňa. Ale, keďže „ ...nielen chlebom je človek živý...“, je tu bohatý duchovný a kultúrny program, ktorý môže dušu každého návštevníka, človeka pozdvihnúť k duchovným výšinám. Program a ponuku možno nájsť na webovej stránke: www.domquovadis.sk . Tu možno nájsť širokú ponuku rôzne zameraných akcií. V kalendári možno nájsť napríklad dňa 23.3.2017 o 18:00 prednášku na tému: „Sviečková manifestácia v roku 1988“. Z pravidelných aktivít možno spomenúť stredajšie stretnutia speváckeho zboru Trojičky, ktorý študuje klasické omšové partitúry na latinské sv. omše. 

Návrat z Bratislavy
Čas bežal, a mne sa blížil odchod vlaku do Komárna. Aby som vlak nezmeškal, vyrazil som skôr. Vítala ma večerná Bratislava, ktorej ruch stále neutíchal.V pohode som nastúpil do vlaku, a vrátil som sa do toho domova, ktorý mám zapísaný v občianskom preukaze ako stále bydlisko. 

No v srdci som mal radosť, že pri návšteve Bratislavy môžem navštíviť aj svoj „druhý domov“ – dom Quo vadis...