( Poviedka )
Otvorili sa dvere. Do miestnosti vošiel bledý poslanec Benedikt, ledabolo pozdravil, a celý roztrasený si sadol do kresla. Asistentka Eva skúmavo pozrela na neho. 
,,Dnes som sa druhý krát narodil...," so široko otvorenými očami povedal.
,,Čo sa stalo?" Sekretárka prerušila prácu, a zvedavo pozerala na Benedikta.
,,Skoro ma prešla električka... Ale jeden mladý muž ma v poslednej chvíli chytil za kabát a zadržal pred vstupom do jazdnej dráhy." Benedikt sa pomaly upokojoval.
,,Tak to ste mali naozaj šťastie. Urobím vám kávu?" 
,,Radšej horúci čierny čaj. Toho mladého muža som pozval sem do kancelárie, ale on mi povedal, že musí najskôr zájsť domov. Že potom príde. Dnes mám ešte prácu. Asi zostanem dlhšie. Zajtra je sobota."
Asistentka urobila čaj a podala ho zmätenému poslancovi. Ešte stále sa nevedel celkom spamätať. 
,,Dnes som kúpila novú kávu, čaj a koňak do zásoby, aby ste mali, keď príde niekto sem na kus reči. Ja už musím ísť domov, pán poslanec... Chvála Dobrému Pánu Bohu, že ste živý! Poďakujem za to večer pri omši."
,,Vďaka, milá Evička... Pomodlite sa aj za mňa!"
Asistentka si zabalila veci do tašky a ponáhľala sa na autobus, aby stihla omšu. Poslanec chvíľu sedel pijúc čaj. 
Zrazu sa ozval telefón. Volali z vrátnice, že ho hľadá nejaký mladý muž s balíkom. 
To bude ten mladý muž, čo ma zachránil, pomyslel si Benedikt.
,,Nech ide ďalej, už ho očakávam," povedal do telefónu.
Za chvíľu sa ozvalo klopanie na dvere. 

,,Ďalej!" 
,,Dobrý deň! Tak som už tu. Ako sme sa dohodli," pozdravil mladý muž
s modrými usmievavými očami.
,,Priateľu, veľmi vám chcem poďakovať, že ste mi dnes zachránili život. Tú električku som nezbadal, lebo som rozmýšľal nad svojou prácou. Ako sa vám môžem odvďačiť?"
,,To ja môžem skôr ďakovať vám, lebo ste najskôr zachránili život vy mne!"
,,Ale ja sa nepamätám, že by som vás niekedy zachraňoval! To bude asi omyl!" 
,,Vy ste ma zachránili pred dvadsiatimi piatimi rokmi!" 
,,Tak, to mi musíte vyrozprávať, lebo ja sa vôbec nepamätám! Sadnime si! Dáte si čaj so mnou?" Benedikt nalial do šálky horúci čaj.
,,Naozaj ste mi zachránili život! Prednedávnom som bol na štátniciach, vyštudoval som vysokú školu výtvarných umení. Štátnice som urobil. Mama mi vtedy povedala, že je na mňa hrdá, a že veľmi ľutuje, že uvažovala o interrupcii, keď bola tehotná. No v parlamente vtedy schválili zákon proti interrupciám. Ona rozmýšľala nad zákonom, a rozhodla sa, že si dieťa ponechá. Že nepôjde na interrupciu. Tak som sa narodil ja. Potom mi rozprávala, že vtedy, pred dvadsiatimi piatimi rokmi, keď som ešte nebol na svete, bol v parlamente prerokovávaný zákon proti interrupciám. 
Veľa krát sa hlasovalo, ale výsledky hlasovania boli nerozhodné. Až nakoniec vystúpil poslanec Benedikt, teda vy, s rečou povzbudzujúcou poslancov, aby pomohli zachrániť nenarodené deti pred smrťou interrupciou. Vtedy bol zákon proti interrupciám schválený. Interrupcie boli zrušené. Tak ste mi zachránili život..."
,,To bola samozrejmosť. To mi ukladalo svedomie." 
,,Som vám veľmi vďačný. Ako výraz vďaky prijmite, prosím, tento obraz, s ktorým som úspešne ukončil svoje štúdium na vysokej škole. Bola to moja záverečná práca. Autoportrét. Teraz som akademický maliar. Som šťastný, že som Vás stretol. A že som Vám mohol aj takto poďakovať. Nikdy Vám to nezabudnem...Ale teraz sa musím ponáhľať za mojím dievčaťom, lebo sme dohodnutí. Možno prídeme na návštevu niekdy spolu. Prajem Vám pekný večer."
"Boh s tebou, mládenec!..." Benedikt si sadol do kresla.
Mladý muž pozdravil a odišiel. Benedikt rozbalil balík a vybral obraz. Položil ho na stoličku uprostred miestnosti a pozeral naň. Popíjal čaj a občas do neho dal pár kvapiek koňaku, aby lepšie hrial. Spomínal na svoje mladé časy, keď demokracia len rástla. Vtedy bol horlivejší a viac zapálený. Čas ho dostihol. Benedikt zaspal v kresle. Ulice pustli viac a viac. Len posledné električky cinkali na svojich dráhach. Na mesto pomaly sadala noc.
Ráno ho zobudilo slnečné svetlo, ktoré dopadalo aj na obraz. Na detskú tvár s modrými usmievavými očami...