( Poviedka podľa skutočného príbehu ) 
  Teofil mal voľno, a rozmýšľal o svojich plánoch na tento deň. 
Spomenul si na svojho chorého priateľa Adama v penzióne. Pôjde 
ho navštíviť. Teofil bol za chvíľu na vrátnici penziónu. Pri balkónových 
dverách sedel Adam na elektrickom vozíku, a pri ňom 
čosi majstroval jeho kamarát Rafael. " Ahoj Adam!" - zvolal 
Teofil, a rýchlo prišiel k chorému kamarátovi. "Tak ako?.. " Adam 
len malátne s vypätím síl podal pravú ruku Teofilovi, a slabo a 
vyčerpane prehodil:" ... Ale len tak, pomaly... Ani žiť sa mi nechce. 
Som vyčerpaný. Aj hovoriť ledva vládzem. Keď chcem , aby 
ma počuli - musím sa namáhať - priam kričať. To vieš - tá moja 
"frajerka" Skleróza multiplex mi veľa nedovolí... " Pravou rukou 
si premiestnil ľavú ruku do lona. " ... Keby som aspoň trochu 
vedel chodiť... Stále o tom snívam." Teofilovi bolo Adama ľúto. 
Chcel by mu pomôcť. Ale ako? Vtedy si spomenul na slová Evanjelia, 
ktoré hovorili o modlitbe a prosbe s vierou. Ako to prisľúbil 
Boží Syn - Ježiš Kristus. Teofil bol veriaci kresťan a dôveroval 
Ježišovým slovám. Pozrel sa na Adama: " Adam, vieš ty čo - pomodlíme 
sa! Ježiš prisľúbil, že ak sa modlíme s vierou, tak on 
prosbu vypočuje a pomôže." Adam chvíľu váhal, ale nakoniec 
privolil. Nemal čo stratiť... ... okrem nenávidenej choroby - Sklerózy 
multiplex. Pridal sa aj Rafael, ktorý medzitým dokončil robotu 
na Adamovom vozíku. Spoločne sa stíšili a zopli ruky do 
modlitby. Teofil otvoril modlitbu: " Dobrý Bože - ďakujeme Ti za 
všetky dobré dary, ktoré nám dávaš, hoci si ich nezaslúžime. Ale 
Ty sa zmilúvaš a vieš pomôcť v našich trápeniach. Prichádzame 
ku Tebe s prosbou za uzdravenie nášho brata Adama, ktorý má 
Sklerózu multiplex. Ty poznáš jeho túžbu po uzdravení. A prosíme 
o to, aby si uzdravil nášho brata Adama, a aby začal chodiť.... " 
Nasledovala spoločná modlitba "Otčenáš". Na záver ešte Teofil 
dodal: " Dobrý Bože, ďakujeme Ti, že naše modlitby vyslyšíš na 
Tvoju slávu a na spásu ľudí. My veríme, že vyslyšíš naše prosby. 
Amen" Adam s nádejou pozrel na Teofila. "... Adam, do jedného 
roku budeš chodiť..." - s vierou povedal Teofil. a odišiel domov. 
Život znova nabral svoje obrátky. Teofil konal svoje pracovné 
povinnosti, a ani nezbadal, že od stretnutia s Adamom prešiel 
jeden mesiac. "Čo asi robí Adam? ...pôjdem ho pozrieť!" - povedal 
si jedného dňa Teofil, a namieril svoje kroky do penziónu. V 
penzióne, zbadal, že Adam sedí s vozíkom na balkóne v 
spoločnosti Rafaela, ktorý zase niečo majstroval. "Tak ako , 
Adam?"- Teofil hneď oslovil Adama. "Ja už chodím!" - povedal 
Adam na vozíku. Teofil bol veľmi prekvapený. Pochyboval. Bol 
ako neveriaci apoštol Tomáš. " Naozaj... vážne? Ále - robíš si 
srandu..." - neveriacky povedal Teofil. " Ukáž - chcem to vidieť!" 
Vtedy Rafael povedal Adamovi: "Musím ti napraviť sedadlo. A ty 
musíš teraz vstať!" Chytil Adama pod pazuchou a ťahal ho do 
stoja. Adam s pomocou Rafaela pomaly vstával. Teofil cítil, že mu 
slabnú nohy. Adam stál! Teofil skoro neveril vlastným očiam: 
Adam naozaj stál! Držal sa pritom zábradlia balkóna ... ale stál na 
vlastných nohách! Teofil cítil, že asi odpadne... Je svedkom 
biblického zázraku na vlastné oči! " Adam, poď ku mne!" - s 
odvahou povedal Teofil. " Neboj sa... len poď! Ty to dokážeš! 
Uvidíš!" Adam zdvihol jednu nohu, ktorá sa začala triasť. Ale 
urobil jeden krok! Potom zdvihol druhú nohu... a znova urobil 
krok! Teofila chytali závraty. Toto je naozaj zázrak! Dobrý Pán 
Boh vypočul modlitbu! Všetci sa tešili. Adam kráčal po vlastných 
nohách! Potreboval pritom pomoc, ale kráčal! Teofil bol šťastný, 
že Adam stál a chodil po vlastných nohách. Adam bol šťastný a 
plánoval veľa cvičiť a trénovať aby dokázal ešte lepšie chodiť. 
Veľa sa o tom rozprávali, a ich rozhovor ukončil len koniec 
návštevných hodín.